Zrkadlá Európy: Melódia budúcnosti (Chorvátka v Taliansku)

Článok je súčasťou platformy Salon, ktorú vydáva občianske združenie Projekt Fórum. Platforma prináša výber esejí a fejtónov publikovaných v európskej a svetovej tlači, s osobitným dôrazom na krajiny strednej Európy.

Benátčanom sa ich mesto zrejme najviac páči pri pohľade z diaľky, keď pripomína veduty Canaletta, maliara z 18. storočia. V jesenné popoludnie sa odblesk priečelí veľkolepých palácov trbliece na morskej hladine a vtedy Benátky, priam neskutočné vo svojej kráse, naozaj pripomínajú kulisy z nejakého filmu.

Lenže dnes sotva predstavujú niečo viac.

Keď napokon zišla dolu susedka z prvého poschodia paláca, v ktorom som si prenajala byt, zabuchla som ťažké vstupné dvere. Pani Immacolata má už blízo k deväťdesiatke, chodí o paličke. Vybrali sme sa ulicou Calle dei Fabbri, aby mi ukázala, kde je najbližšia samoobsluha. Kráčali sme pomaly, nielen kvôli nej, ale aj preto, že už o deviatej hodine ráno je ulica vedúca od mosta Rialto k Námestiu sv. Marka plná turistov. Drobná, zhrbená, v čiernych šatách, starena sa len ťažko predierala davom. Za sebou ťahala nákupný vozík. Pri prvom moste ponad kanál zastala. Pridŕžajúc sa ohrady s námahou vystupovala. Na ceste k samoobsluhe má dva také mosty, a oba sú stupňovité. Hoci je obchod Coop, ten neďaleko námestia Campo Santa Maria Formosa, vzdialený od jej domu len päť-šesť minút pomalej chôdze, pani Immacolata kráča k nej aspoň dvadsať minút. Tam sme aj teraz narazili na dlhý rad, pretože si cestu k obchodu našli všetci turisti, čo majú hlbšie do vrecka. Takže stará dáma potrebuje na nákup aspoň hodinu. „A tak každý deň…” hovorí s povzdychom. Odísť ešte vládze, ale nákup už po schodoch nevynesie. Našťastie, čoskoro sa vracia badante, žena z Chorvátska, ktorá sa o ňu stará.

Neďaleko jej bytu v štvrti Corte Gragolina bola kedysi aj pekáreň, aj malé obchodíky s domácimi potrebami, mäsiarstvo a zelovoc, novinový stánok, obuvník – skrátka, všetko, čo človek každodenne potrebuje mať nablízku… Teraz sú tam predajne suvenírov. V jej ulici ani nie je nič iné, len obchodíky s falošným muránskym sklom, pizzerie, kde jeden trojuholník stojí osem eur, reštaurácie, bary a cukrárne. A v celej tej štvrti okolo Námestia sv. Marka sú len dve samoobsluhy, jedna menšia ako druhá, a, ak sa nemýlim, jediná pošta, ktorú som ledva našla.

„Benátky už nie sú mestom, kde sa dá normálne žiť,“ potvrdil sused, bankový úradník z budovy oproti tej „našej“. „Ráno nemôžem zavčasu prísť do práce alebo na schôdzu, lebo je taký stisk, že sa človek v mojich rokoch jednoducho nemôže dostať na vaporetto. Celá infraštruktúra je podriadená turistom, od cien v obchodoch a reštauráciách až po divadelné predstavenia v angličtine a koncerty klasickej hudby v kostoloch, kde hudobníci hrajú v barokových úboroch. Ceny nehnuteľností sú absurdne vysoké a obchodov, a škôl, škôlok, ambulancií, nemocníc je čoraz menej.“

Samozrejme, sused má pravdu. Za uplynulých päťdesiat rokov prišli Benátky o 65 percent svojich obyvateľov, v historickom centre mesta žije asi 23 percent občanov, prevažne tých starších. Ešte pred niekoľkými desaťročiami bývalo v starom meste 150 000 ľudí, zatiaľ čo dnes je to sotva 40 000, pričom tento počet sa neustále znižuje. Čiastočne preto, že život v Benátakch je príliš drahý, a tak obyvatelia odchádzajú na pevninu, napríklad do Mestre, ale aj preto, že mladí a vzdelaní tu nenájdu prácu. Benátky majú výbornu univerzitu, prichádza sem študovať veľa mladých, žiť tu však neostávajú. „Kto nechce robiť ako čašník, chyžná alebo opatrovateľ starých, nemá veľmi na výber. Aj tieto práce už vzali cudzinci, prisťahovalci…” rezignovane konštatuje sused.

Nad osudom Benátčanov však netreba prelievať slzy. Niektorí prenajímajú byt a majú sa celkom celkom dobre, ďalší svoj majetok predali a teraz si užívajú. Je však pravda, že tí, ktorí tam ostali – a títo obyvatelia starnú – majú čoraz ťažší život. Musia nejako prežiť nápor jedného milióna turistov, davu, čo sa valí ulicami tohto prekrásneho mesta na kanáloch, s uličkami, ktoré sú zriedka širšie ako tri-štyri metre. Benátčania si uvedomujú, že už nežijú v meste, ale v múzeu. Že Benátky sú čoraz menej skutočným, živým mestom, a čoraz viac múzeom európskej minulosti, ktoré stelesňuje všetok lesk, bohatstvo, moc, krásu a umenie dávnych čias. Práve preto navštevujú mesto milióny turistov. Masový turizmus pochopil ako prvý, že speňažiť treba nielen krásu, ale aj význam Benátok ako múzea pod holým nebom.

Takéto Benátky sú zároveň dokonalou metaforou niekdajšej Európy, tej Európy, na ktorej kultúru a hodnoty Európania prisahajú, na ktorú sú hrdí a chceli by ju zachovať.

Bari, mesto na juhu Talianska, poskytuje úplne iný obraz. Je koniec septembra, ešte je teplo, ale turisti už odišli. V nedeľu večer je na Piazza Del Ferrarese plno miestnych obyvateľov. Sedia na nízkom múriku, popíjajú v kaviarňach pivo alebo sa prechádzajú po námestí, ktoré slúži aj ako korzo. Niekoľko tisíc ľudí na tomto priestore pôsobí dojmom, akoby sa všetci navzájom poznali, o deviatej večer sa deti ešte naháňajú, tínedžeri sa občerstvujú zmrzlinou, zatiaľ čo ich slávnostne vyobliekaní rodičia a starí rodičia v skupinkách postávajú, nahlas sa rozprávajú, živo pritom gestikulujúc, výjav ako z čierno-bieleho filmu Vittoria De Sicu zo šesťdesiatych rokov.

Toto mesto žije. Ak Benátky sú miestom, kde stará Európa umiera, Bari je miestom, kde sa rodí nová Európa. Je bránou, ktorou do Európy vstupujú prisťahovalci.

V lete roku 1991, teda pred dvadsiatimi rokmi, priplávala sem albánska nákladná loď Vlorë s vyše dvadsaťtisíc utečencami na palube. Starší si možno spomenú na tento albánsky exodus naprieč Jadranským morom, pred ich “nežnou revolúciou”, ak Albánci niečo také vôbec mali. Fotografia veľkého nákladného plavidla plného ľudí vtedy obletela svet. Občas sa nejaká snímka stane symbolom doby alebo historickej udalosti. Tak to bolo aj s fotografiou Jeffa Widenera: na pekinskom námestí Tchien-an-men stojí pred kolónou tankov muž. Alebo s fotkou, na ktorej Nick Út zachytil nahé vietnamské dievčatko a jej bratov, utekajúcich pred napalmom, či s fotkou od Eddyho Adamsa, ktorý na ulici v Saigone zvečnil chvíľu, keď šéf polície zabíja pištoľou vojaka Vietkongu, aj s nedávno urobenou fotografiou mučenia väzňov v Abú Ghraíb… Patrí sem aj fotografia lode Vlorë od Lucu Turiho. Jeho výstavu Útek orlov, usporiadanú pri príležitosti dvadsiateho výročia tejto udalosti, práve otvorili vo foyer divadla Petruzzelli. Vlorë vpláva do prístavu, ľudia sú natlačení na palube i ohrade, ľudské strapce visia z komína, z lán a stožiara. Na ďalšej fotografii je už loď pri brehu, pasažieri skáču do mora a plávajú, akoby sa báli, že breh by im mohol uniknúť. A potom veľkolepá, ale aj strach vzbudzujúca, zhora nafotená fotografia toho obrovského množstva ľudí, ktoré vystúpilo na breh i stojí pod páliacim slnkom. Výjav masy dvadsaťtisíc ľudí “zamrznutých” v momente, keď napokon dosiahli pevnú zem, pôsobí biblickým dojmom.

V tých rokoch sa do Talianska vliala vlna asi stotisíc Albáncov – dnes ich je tam asi pol milióna. Po vstupe Rumunska do Európskej únie sa tam dovalila aj veľká vlna Rumunov – okolo jedného milióna. Asi desať percent Rumunov sú Rómovia, ktorí sa stali novými obetnými baránkami európskej protiimigračnej politiky. Západ ich vyhosťuje a odoberá im povolenia na pobyt (Taliansko, Francúzsko…), zatiaľ čo na Východe ich držia v getách, bijú a zabíjajú (Slovensko, Česko, Maďarsko…).

Ešte pred piatimi šiestimi rokmi cudzinci v Taliansku a ani v Európe nepredstavovali problém. Protiprisťahovalecká a najmä protimoslimská hystéria sa vystupňovala po zverejnení kontroverzných karikatúr proroka Mohameda v roku 2005, vážnejšie rozmery získala s nástupom recesie v roku 2008. Ľudia v Bari s prisťahovalcami spolucítili a pomáhali im, keďže z toho mesta a regiónu Apúlia koncom 19. storočia milióny chudobných Talianov emigrovali do Ameriky, zasľúbenej zeme, a tam sa počas dvoch-troch generácií asimilovali. O takých sto rokov neskôr je už pre iných emigrantov zasľúbenou krajinou Taliansko.

V uplynulom období sa Bari stalo tranzitným mestom pre prisťahovalcov, skôr však pre utečencov, menej pre ekonomických migrantov. Tu, v centre neďaleko letiska, ubytovali aj časť najnovšej vlny asi 40 tisíc utečencov, ktorí na ostrov Lampedusa prišli z Tuniska i Líbye, odkiaľ ich vyhnali politické zmeny. Nových prisťahovalcov úrady umiestňujú do jedného z centier pre azylantov (CARA), kým komisia nerozhodne o ich osude. V Taliansku existuje osem takýchto centier, trinásť stredísk pre identifikáciu a vyhosťovanie (CIE), ako aj sedem centier prvej pomoci CPSA, a len niekoľko komisií, ktoré rozhodujú o osude týchto ľudí. Práve pre utečencov sa Bari tento rok znovu ocitlo v centre pozornosti, presnejšie, dostalo sa tam kvôli azylantom z miestneho strediska CIE. Začiatkom augusta stovky čakateľov vyšli do ulíc na predmestí, zastavili vlaky, zrazili sa s políciou. Výsledkom bolo 80 zranených a 29 zadržaných.

Pýtam sa na tento prípad svojich nových známych. Každý deň sa v čase obeda schádzajú v bare Il Borghese na rohu ulice Rossi a Triedy Viktora Emanuela právnici Dario i Maria Pia, redaktorka miestnych novín Maddalena, sociálna pracovníčka Silvana a Erminia z kancelárie pre pomoc imigrantom. Dario je aktivista za ľudské práva, jedným z mála, ktorí majú prístup do strediska pre identifikáciu a vyhosťovanie CIE, kam majú zakázaný vstup právnici i novinári. Hovorí, že ide o špecifický problém: s Líbyjčanmi prišiel aj menší počet ľudí z Ghany, Nigérie, Mali, Burkina Faso a ďalších afrických krajín, ktorí roky žili a pracovali v Líbyi. Zákon im neumožňoval získať postavenie vojnových utečencov tak ako Líbyjčanom. Pristupuje k nim jednotlivo, podľa toho, z ktorej krajiny pochádzajú, bez ohľadu na to ako dlho v Líbyi žili a pracovali. Nemajú preto šancu získať povolenie na prechodný pobyt z humanitných dôvodov. Problém tkvie nielen v tom, že ich prípady sa riešia veľmi pomaly, ale aj v tom, že úrady sa k nim zatiaľ správajú ako k obyčajným kriminálnikom. Podmienky, v ktorých žijú, bez práva kontaktu s vonkajším svetom, sú horšie než vo väzení, hovorí Dario. Vyjdením do ulíc a vyvolaním nepokojov sa pokúsili upozorniť na svoju zúfalú situáciu.

Medzi utečencami na Lampeduse je aj veľa detí. Silvana sa stará o tie maloleté bez sprievodu dospelých, čiže o deti utečencov, ktoré nemajú rodičov. Rozpráva mi o dvoch bratoch, vojnových utečencoch z Afganistanu, ktorí prišli už ako tínedžeri. Boli negramotní, teraz končia strednú školu a pracujú, hovorí s hrdosťou. Potom ukazuje najnovšie vydanie týždenníka l’Espresso s reportážou novinára Fabrizia Gattiho pod názvom Detské väzenie. Text hovorí o 225 deťoch a adolescentoch, celé mesiace zatvorených spolu s dospelými v tábore CPSA na Lampeduse. Žijú v biednych hygienických podmienkach, bez akejkoľvek pozornosti, hoci sú to deti s traumami, niektoré z nich videli zomierať vlastných rodičov alebo celé dni trpeli hladom a smädom. Na tomto ostrove sa počas šiestich mesiacov – od marca do augusta – vylodilo 707 detí, boli medzi nimi aj celkom maličké, iné sa už na Lampeduse narodili. Ich postavenie je ešte horšie a neistejšie.

Keď ide o pomoc utečencom, don Angelo, kňaz v kostole Sv. Sabina (nachádza sa hneď vedľa mestskej pláže Pane e Pomodoro), je tou najspoľahlivejšou adresou. Práve končil kňazský seminár, keď sa vylodili Albánci, videl ich na brehu aj na štadióne, kde zatvorili 10 000 ľudí, ktorých úrady oslobodili až po intervencii don Tonina (známy pacifista, biskup Antonio Bello), bývalý člen humanitných misií počas vojny v Bosne a na Kosove.

Tento vysoký, červenovlasý človek s odzbrojujúcim úsmevom hovorí o “rasizme úradov”, o príčine frustrácie vzbúrencov, ktorí si myslia, že v porovnaní s Líbyjčanmi a Tunisanmi sú diskriminovaní v každom ohľade, dokonca aj pre farbu pokožky. Potvrdzuje Dariove slová, že žijú v otrasných podmienkach a vôbec nevedia, ako dlho bude trvať právna procedúra, ktorej sú vystavení. „Ich hnev je nákazlivý, rozšíri sa aj na ďalšie strediská. To už nie je situácia, keď imigranti s vďačnosťou prijímajú kus chleba a potom v tichosti čakajú. Oni chcú odpoveď ”. Skutočne, ešte predtým než v Bari sa v rozhorčení nad správaním úradov vzbúrili aj imigranti v Minee, potom v Crotone, ale aj na severe Talianska. „Je to zúfalstvo, a nie nejaká vzbura riadená zvonka. Neuveriteľné, že to úrady nechápu,” vraví mi don Angelo.

Priepasť medzi utečencami a úradmi je jednou stránkou problému. To druhou je, že vznikla aj priepasť medzi miestnymi obyvateľmi a utečencami. Koncom septembra došlo na Lampeduse ku konfliktu. Obyvatelia malého ostrova, ktorý leží bližšie k Tunisku než k Sicílii a ktorý obýva asi päťtisíc ľudí, na jar vyťahovali stroskotancov z mora, zachránili tak stovky ľudských životov, pomáhali im prežiť. Po niekoľkých mesiacoch, keď na ostrov vystúpilo najmenej štyridsaťtisíc utečencov, sa situácia obrátila. Domáci sa postavili proti utečencom po tom, ako títo podpálili centrum prvej pomoci CPSA, kde bolo ubytovaných asi tisíc ľudí, čo bolo oveľa viac, než to umožňovala kapacita zariadenia. Chceli tak donútiť úrady, aby urýchlili proces rozhodovania o ich postavení. Pri zrážke s políciou sa zranilo zo dvadsať ľudí. Je pravda, že vláda neplní svoj sľub a nepresúva ich dostatočne rýchlo na pevninu alebo ich neposiela späť, takže po týchto nepokojoch starosta vyhlásil, že už nedovolí, aby sa ostrov vystúpil čo len jeden utečenec. Takto sa tento izolovaný a zabudnutý ostrov aj sám stal akousi obeťou, rukojemníkom vládnych čachrov. Aby sa totiž tunajší obyvatelia za niekoľko mesiacov dostali od solidarite k nenávisti, niečo sa niekde muselo pokaziť. Keď tí istí obyvatelia Lampedusy, čo pomáhali ako prví a zachránili stovky stroskotancov, už o dva mesiace neskôr hádzali na utečencov kamene a kričali „Hoďte ich do mora, je to zberba!“, muselo dôjsť k vážnej zmene. Malá ostrovná komunita, čo sama žije v neľahkých podmienkach, nemôže bez pomoci štátu niesť také veľké bremeno.

A práve o vzťahu k utečencom, čo dorazili na jeden takýto malý, nemenovaný ostrov a o konflikte zásad ľudskosti a zákona hovorí film Terraferma (Pevnina) režiséra Emanuela Crialesa, ktorý na filmovom festivale v Benátkach získal osobitnú cenu. Videla som ho v Bari deň po premiére. Na premietaní o 18.30 bolo v sále zo desať divákov. Možno to bolo príliš skoro, možno bolo príliš teplo, a možno dôvod slabej návštevy spočíva v zložitej téme filmu – v čom asi nebude osamotený.

Na ostrove žijú rybári. Rybolov ich už neuživí, v lete prežívajú vďaka dovolenkárom. Keď na ich ostrov more vyplaví prvých utečencov zo severnej Afriky, miestnym to skomplikuje život, pokazí vzťahy v rodine, prenesie morálne dilemy. Nejde len o to, že utečenci sú „zlou reklamou” ich malého dovolenkového raja, ale vnucujú im problémy, na aké si nezvykli a ktoré nechápu. Jeden rybár zhrnul tieto dilemy takto: „Je možné, že štát nám bráni, aby sme zachraňovali stroskotancov na mori? Po celý život sme konali práve naopak, a ak je to teraz inak, tak náš zvyk je nad tento zákon.“

„Pekný a veľmi humánny film,“ nečakane ma pri vychádzaní z kina oslovil starší pán. Tento rok bolo na prehliadke v Benátkach niekoľko filmov s takouto tematikou, napríklad Io sono Li (Som Li, réžia Andrea Segre), Cose dell’altro mondo (Veci tohto sveta, réž. Francesco Patierno) a Il villaggio di cartone (Kartónová dedina), velikána talianskeho filmu Ermanna Olmiho. O problémoch imigrantov a utečencov sa píše veľa, venujú sa im nielen známi komentátori, ale aj sociológovia, politológovia a spisovatelia, napríklad Gabriele del Grande či Luca Rastello. Píšu o tom aj samotní utečenci, ktorí ostali v Taliansku, ako napríklad Elvira Mujčić z Bosny či Igiaba Scego, ktorej rodičia pochádzajú zo Somálska. Zdá sa, že v Taliansku je spoločenské a najmä umelecké povedomie o utečencoch oveľa vyššie než je oficiálna konzervatívna politika, ktorá sa zasadzuje za zatvorenie hraníc.

V Taliansku si mnohí spomínajú na exodus zo začiatku storočia, keď sa vyľudnili celé regióny. Taliani vedia, že len málo ľudí opúšťa svoju vlasť, kultúru a jazyk a odchádza do neznáma len z túžby po dobrodružstve. Na odchod ich obvykle nútia naliehavé dôvody, vojna alebo bieda, na tejto ceste do neznáma sú pripravení riskovať aj život, tak ako dnes prisťahovalci zo severnej Afriky. Z Talianska za uplynulých 150 rokov emigrovalo 18 miliónov ľudí, čo je počet obyvateľov stredne veľkej európskej krajiny. Odchádzali prevažne do Ameriky, je ich tam päť miliónov, oveľa viac, než napríklad Írov.

Do akej miery je dokumentovanie vysťahovalectva (a prisťahovalectva!) dôležité pre dejiny jedného národa, ale aj pre chápanie ich príčin, o tom som sa presvedčila v Národnom múzeu emigrácie (MEI) v Ríme. Nachádza sa na Piazza Dell’Ara Coeli, vedľa monumentu Vittoriano, vchod je nenápadný, múzeum rozhodne nepatrí k turistickým atrakciám. Prichádzajú sem najmä Taliani, pomaly sa prechádzajú a prezerajú videoarchív, knižnicu, vystavené ošúchané kufre a zažltnuté lodné lístky, zoznamy cestujúcich, osobné doklady a pasy cestujúcich, vyblednuté fotografie z vlasti, aj prvé fotky, ktoré zaslali z ďalekých krajín a kontinentov. Možno tí návštevníci spomínajú na predkov, možno hľadajú ich mená na zoznamoch… Listy, denníky, športové združenia, folklórne skupiny – to všetko odhaľuje jednotlivé príbehy o zúfalstve a nádeji chudobných sedliakov, čo sa z juhu vydali do cudzieho sveta, niektorí z nich sotva štrnásťroční a sami. Presne tak, ako to dnes robia akýsi iní zúfalci… To všetko sa dialo len niekoľko generácií dozadu, pamätníci ešte stále rozprávajú do kamier o dráme svojho odchodu, o rodičoch či príbuzných, ktorí stoja na brehu a mávajú, až kým nesplynú s horizontom.

Kým som si pozerala expozície MEI, spomenula som si na múzeum Berlínskeho múru – Museum Haus am checkpoint Charlie. Návštevník tu môže vidieť, akými spôsobmi sa východní Nemci z pokúšali dostať do Západného Berlína, ohradeného múrom dlhým vyše 140 kilometrov. Niektoré z tých spôsobov sú priam neuveriteľné: od letu balónom, cez kopanie tunela popod múr, až po pašovanie ľudí v kufroch áut alebo plávanie.

V jednej z úvodných scén filmu Terraferma, v ktorej sa potopí chatrná, preťažená bárka, plávajú na hladine listy, fotografie, doklady, zubné kefky… Nemali by sa tie veci, tieto symboly identity, zozbierať a vystaviť v nejakom múzeu venovanom utečencom zo severnej Afriky? Nemali by sa zozbierať svedectvá o utrpení tých, čo sa dusili v podpalubí, tých, čo pili moč, aby prežili, o tých, čo cez palubu hádzali do mora živých ľudí? Bolo by to, pravda, múzeum venované utrpeniu. Utečenci si to zaslúžia, bez ohľadu na to odkiaľ prichádzajú.

Preto som bola rada, keď som ani nie po týždni v talianskych novinách prečítala správičku: „Kúsky dreva, rodinné fotografie, strany z Koránu, topánky, dózy na potraviny, hudobné kazety… Veci vytiahnuté z mora alebo ponechané na lodiach, čo prepravili tisíce imigrantov, ktorí sa každý rok preplavia Stredozemným morom, to všetko sa nachádza v izbietke o rozlohe desiatich štvorcových metrov, v tom jadre múzea utečencov, ktoré na Lampeduse zriadili dobrovoľníci zo združenia Askavusa.” Založil ho miestny umelec Giacomo Sferlazzo v nádeji, že v tejto iniciatíve neostane osamotený.

V múzeu MEI sa nachádzajú aj údaje o imigrácii: v Taliansku je 3 891 295 prisťahovalcov, čiže 6,5 percenta populácie, z toho dva milióny Európanov, 871 000 Afričanov a 317 000 ľudí arabského pôvodu. Údaje Caritas Migrantes sú iné: okolo päť miliónov imigrantov, alebo sedem percent obyvateľstva. Pritom je zaujímavé – a to mi potvrdili viacerí tunajší známi – že tu nepanuje islamofóbia, že strach z Moslimov nie je nástrojom propagandy, ako je tomu na severe kontinentu. Aktivisti ako don Angelo aj niektorí novinári však upozorňujú, že prebieha inakšia generalizácia – že sa utečenci ako skupina kriminalizujú v zákonoch aj v médiách. Úrady sa k nim v zásade správajú ako k obyčajným kriminálnikom, hoci si to ničím nezaslúžili. Práve to je jedným z dôvodov, prečo sa búria. A to je tiež problém, lebo Európa si ešte nezvykla, že utečenci sa búria. Európania očakávajú len vďaku.

V politike strachu je zaujímavá najmä úloha televízie. Ako podľa prieskumu výskumného ústavu Demos & Pi píše La Repubblica, správy o imigrantoch za prvé štyri mesiace 2011 zabrali v Taliansku na hlavnom spravodajstve TG1 13,9 percent vysielacieho času. Pre porovnanie: na francúzskom kanáli France 2 to bolo 1,6 % , a na nemeckom ARD 0,6 percenta. Treba však pripomenúť, že v tom čase prebiehala takzvaná „invázia“ na Taliansko. Toto množstvo správ však obyvateľov až tak neovplyvnilo. Podľa rovnakého zdroja len šesť percent Talianov považovalo imigrantov za ústredný problém, kým pre 55 percent to boli životné náklady. „Je to dôkazom politického a mediálneho ´vytvárania´ neistoty, ktorá uvádza a povzbudzuje ‘strach z iných´ a zároveň zväčšuje obavy z ekonomickej situácie a nezamestnanosti,” konštatuje autor, politológ Ilvo Diamanti.

Existujú početné humanitárne a občianske organizácie, ako napríklad Fortress Europe, ktoré sa zasadzujú za práva prisťahovalcov a pomáhajú im. Väčšina z týchto organizácií verí, že imigranti budú prichádzať bez ohľadu na čoraz reštriktívnejšie či dokonca nemorálne zákony, bez ohľadu na vztýčené múry a ďalšie prekážky, pred ktorými sa ocitnú. Pretože tam, odkiaľ prichádzajú, je ešte horšie. Preto by aj imigračná politika mala byť racionálna a nemala by sa zakladať na strachu, z čoho profitujú len tí politici a tie strany, ktoré sľubujú nemožné. Strach z imigrantov je pre nich kváskom, na ktorom rastú.

V Ríme utečenci žijú v štvrti Esquilino za železničnou stanicou Termini. Ako veľmi sa Esquilino odlišuje od ostatných rímskych štvrtí v širšom centre, to som pochopila kráčajúc po ulici Karla Alberta smerom k Námestiu Viktora Emanuela. Uzrela som výjav, aký som v Juhoslávii naposledy videla vari pred päťdesiatimi rokmi: pouličného brusiča nožov. Mladík tmavšej pleti bol nahnutý nad veľkým kamenným brúsom a ostril nôž zákazníčke, ktorá fajčila opretá o zárubňu. Hovorili po rumunsky.

Moja priateľka Alessandra býva práve tu. Z jej bytu s veľkou terasou na streche päťposchodovej budovy nevidno nič z ruchu na Námestí Viktora Emanuela. V okolí námestia sú obchody s najrozličnejším tovarom, v ktorých, zdá sa, málokto nakupuje a ktorých majitelia sú predovšetkým Číňania. Len čo však vyjde z budovy, ocitne sa medzi ľuďmi z iných kontinentov, inej farby kože, hovoriacimi cudzími jazykmi. Sama sa bola ujala malého chlapca z Kamerunu, ale po niekoľkých rokoch si ho matka vzala domov. Kým sa pozerám na Davidovu fotku na jej pracovnom stole, uvažujem o rozdieloch medzi Európou a Amerikou: keby sa ten istý chlapček ocitol v Amerike a nie v Taliansku, stal by sa z neho Američan. V Taliansku sa nikdy nestane Talianom, iba občanom Talianska. Ani jeho dieťa. Jeho biely vrstovník, ktorého rodičia pochádzajú z Albánska alebo Bosny, sa Talianom stane, takisto ich potomkovia.

Alessandra je psychologička a pracuje ako dobrovoľníčka na projektoch, ktoré pomáhajú imigrantom prispôsobiť sa, naučiť sa jazyk a zapojiť sa tak do nového prostredia, získať vzdelanie, zamestnať sa a podobne. Treba povedať, že Fond pre sociálnu integráciu imigrantov podporuje celý rad takýchto programov a aktivít. Ukazuje mi knihu a dévedečko La meta di me (Polovica mňa), výsledok jedného takého projektu, na ktorom sa podieľala, a ktorý sa venuje druhej generácii, teda deťom imigrantov. Existuje veľa takýchto iniciatív. Na základe tejto skúsenosti sa domnieva, že väčšina z nich predsa ostane v Taliansku a preto im treba dať šancu, aby sa čo najskôr stali plnoprávnymi občanmi. Politiku k prisťahovalcom považuje za absolútne pomýlenú. Zrušil sa zákon na účely zlučovania rodín, čo znamená, že ekonomickí a vojnoví utečenci sú prevažne mladí muži, ktorí sa stretajú s mnohými problémami, od depresií až po alkoholizmus, drogovú závislosť a kriminalitu. Sú totiž zbavení motivácie a cieľa. Holé prežívanie nie je pre nich dostatočné. A tak sa opakuje to, čo som už počula o Talianoch v Amerike: keď ľudia dostanú šancu integrovať sa do spoločnosti, obvykle ju využijú. Je zrejmé, že americký melting pot ponúka inakší model integrácie, imigračná politika by však rovnako mala spočívať na zásade solidarity a humánnosti, ako aj na princípe obojstranného prospech, hovorí Alessandra.

Príkladom takejto obojstrannej prospešnosti je práve Elvira Mujčić, ktorá do Talianska prišla s utečencami z bosnianskej Srebrenice ako sotva trinásťročná. V Taliansku ukončila strednú školu a fakultu a stala sa úspešnou mladou talianskou spisovateľkou. Píše totiž v taliančine. Kým obedujeme baklažán s parmezánom v bistre na Via del Boschetto, hovoríme o identite. Elvira nevidí žiaden rozpor medzi svojím bosenským pôvodom a skutočnosťou, že píše v taliančine, ktorou hovorí lepšie než materinským jazykom. Počas rozhovoru sa preto stále ospravedlňuje. Identita nie je kamenná šablóna, do ktorej buď zapadáš, alebo nie. Práve naopak, hovoríme o tom, že jeden jazyk, povedzme bosenský, nevylučuje ten druhý, taliansky. Má rada bosenské jedlá, ale aj taliančinu. Už by nechcela žiť vo svojom rodisku, a nielen preto, že v Bosne nie je práca – cíti, že patrí sem, pretože tu skončila školy, tu žije, pracuje a miluje.

Ako utečenkyňa však sa však ľahšie integrovala, lebo je Európanka. Ťažšie to majú prisťahovalci z okolia Námestia Viktora Emanuela, najmä ak prichádzajú z iných kultúr a kontinentov. Aj medzi nimi sa však nájdu tí úspešní. Zaujímavý je príbeh kapely Orchestra di Piazza Vittorio. Je to známa skupina s troma albumami, troma stovkami koncertov po celom svete a jedným dokumentárnym filmom. Tvoria ju hudobníci z Tuniska, Brazílie, Kuby, Ameriky, Maďarska, Ekvádoru, Argentíny, Senegalu, Indie i pravda, Talianska, zloženie kapely sa však mení. V roku 2002 ju v rámci projektu záchrany kina Apollo založil dirigent Mario Tronco.

Ešte zaujímavejšia než príbeh o ich vzniku je hudba, ktorú hrajú. Jedného večera sa mi v Ríme podarilo získať lístok na premiéru Mozartovej opery Čarovná flauta, ktorú toto teleso hralo v divadle Olimpia.V ten večer sa zišla smotánka ľavicovo orientovaného, progresívneho rímskeho publika. Spoznala som medzi nimi aj niektoré známe tváre verejného života, bola to spoločenská udalosť s povinnou účasťou. Náhodný návštevník, ktorý by sa ocitol v koncertnej sieni nevediac, o aký orchester a dielo ide, by ho vnímal ako zmes koncertu a opery. Hrali zmes klasiky i etno hudby – džezu, popu, rapu, reggae i mamby. Medzi vystúpením tuniského speváka a sólami na arabskej lutne, afrických nástrojoch ako sú kora, djembe, dun dun či sabar, zneli aj úryvky z Čarovnej flauty, populárne árie Kráľovnej noci, Papagena, Sarastra či Paminy. V tejto „opere” sa spieva v šiestich jazykoch: po arabsky, portugalsky, španielsky, nemecky, anglicky a v jazyku wolof. A ani príbeh sa neodvíja podľa libreta a končí sa celkom neočakávane… Nie je to naštudovanie opery. Už plagát nás upozorňuje, že ide o interpretáciu: Čarovná flauta podľa Orchestra z námestia Vittorio. Aj Mario Tronco potvrdí, že rozhodne nejde o predstavenie celého Mozartovho diela: „Čo sa týka partitúry, dovolili sme si veľkú slobodu a vzali z nej len to, čo je primerané nášmu orchestru… Naše predstavenie je plné odkazov na iné kultúry. Naši hudobníci prichádzajú zďaleka nielen v geografickom zmysle. Každý z nich vnáša do tejto opery vlastnú kultúru, vlastný jazyk…” Kým Mozartova opera hovorí o tom, „ako bolo kedysi”, predstavenie Orchestra hovorí o tom „ako to raz bude”.

A skutočne, v ten premiérový večer Orchester akoby pootvoril dvere do európskej budúcnosti. Mozartova hudba sa nachádza v samom centre toho, čo nazývame európskym kultúrnym dedičstvom. Väčšina Európanov by od tohto telesa zrejme chcela počuť dokonalú interpretáciu originálneho Mozarta, čo by bol dôkaz integrácie. Táto interpretácia/adaptácia/improvizácia na tému Mozart, bez ohľadu na svoju kvalitu a zaujímavosť, im zrejme pripadá ako rúhačstvo. Je však pravdepodobnejšie, že neeurópski imigranti prinesú do Európy aj niečo vlastné a že sa čoraz viac budeme stretať so zmesou kultúr, dokonca aj v prípade Mozarta či nejakej inej európskej svätyne.

Táto interpretácia bola dôkazom, že prišelci z iných kultúr sa nebudú musieť úplne prispôsobiť tej našej, dominantnej kultúre, čo sa od nich očakáva, ale že sa kultúru, ktorú tu zastihnú, a to všetky jej zložky, budú snažiť prispôsobiť tej svojej. V umení, aj v živote. Nie je vylúčené, že s nárastom počtu imigrantov z Afriky a Ázie, sa popri jedle, hudbe, oblečení a zvykoch zmenia, čiže prispôsobia aj európske zákony. O tom zrejme rozhodne štatistika: o čo väčší bude ich počet, o to viac budú meniť a prispôsobovať si našu kultúru – aj zákony? – svojim štandardom. Ako a do akej miery Európania akceptujú tie zmeny, ilustruje aj skutočnosť, že v dnešnej Európe len málokto nahlas povie: Áno, je to pravda – no a čo?

Zdá sa, že hovoriť pri imigrantoch o integrácii a asimilácii (a to sú jediné dva modely, o ktorých sa vôbec hovorí) má význam iba do určitej miery, keď je totiž reč o prisťahovalcoch z Európy, napríklad z východnej Európy, ako sú Albánci alebo Bosniaci, ale nie aj Rómovia, ktorí tiež prichádzajú z podobnej kultúry, hoc i možno nie z rovnakých historických pomerov. Čo však s neeurópskymi imigrantmi, ktorí sa hrnú z juhu, cez Lampedusu, Sicíliu, zo španielskeho pobrežia, ale aj z východu, napríklad z Afganistanu, cez turecké, grécke a bulharské hranice, odkiaľ ich vlastne prichádza najviac? A kým sa Európania, odporcovia aj stúpenci imigrácie, zhodnú na civilizačnom minime, aké by museli spĺňať prišelci, najmä tí z inakších kultúr, ako je emancipácia žien, rešpektovanie ľudských práv, demokracie ap., čo s umením, ktoré ich už samotnou svojou podstatou ruší?

Možno je predsa lepšie predstaviť si, ako budú velikáni Mozart, Bach či Beethoven znieť v budúcnosti. Ale aj to, ako sa zmenia či ako sa už zmenili mnohé ďalšie tradície, ktoré si vážime. Napríklad výroba muránskeho skla. Lebo na malý ostrov Murano, ktorý sa svojím sklom preslávil už koncom 13. storočia, je dnes smutný pohľad. Väčšina sklární je zatvorená. Predmety – šperky, figúrky, nádoby, svietidlá, ťažidlá na papier, zátky a iné veci – ktoré sa na tony predávajú v stovkách obchodíkov so suvenírmi, vyrobili v Číne. Hoci s náhrdelníkom dostanete aj certifikát pravosti muránskeho skla, najpravdepodobnejšie ide o muránske sklo Made in China. Obyčajný turista rozdiel nepostrehne a nepoloží si otázku, ako to, že na malom ostrove, ktorý navštívil deň predtým a na ktorom sa sklo vo veľkom nevyrába, môže vyprodukovať také množstvo muránskych suvenírov. A ako nádherný sklený prsteň či náramok môže stáť iba niekoľko eur. A napokon, ako to že väčšina týchto predmetov sú rovnaké ako tie zo sériovej výroby? Lebo z manufaktúry na ostrove Murano nemôžu vzísť dva rovnaké predmety; to je jeden rozdiel, ten druhý spočíva v dokonalosti týchto výrobkov.

Presvedčila som sa o tom v obchode neďaleko môjho bytu, na rohu Calle Fiubera. Andrea, ktorý tu pracuje, ma zaviedol do ateliéru za obchodom a ukázal mi rôzne predmety, od ťažidiel na papier, až po prekrásne šperky. Hovorí sa, že je ťažké rozlíšiť muránske originály od čínskych kópií. Na internete nájdeme upozornenia a návody, ako ich rozlišovať, ale sú tam aj inzeráty ponúkajúce benátske sklo vyrobené v Číne, čo je, pravdaže, nezmysel, pretože murano nie je iba názov techniky výroby skla, murano je takisto aj pomenovanie sklených predmetov vyrobených na ostrove Murano. Andrea mi ukázal dva náramky. Jeden bol vo svojej precíznosti dokonalý, kým na tom druhom, keď sa človek lepšie prizrel, bolo vidno, že je to hrubá, neprecízna čínska napodobenina. Masová turistika zrejme priniesla taký dopyt, aký by Murano nemohlo uspokojiť ani vtedy, keby sa tam pracovalo na plné obrátky. A ako hovorí Andrea, Číňania chápu pojem originálu inak a pri výrobe imitácií sa netrápia morálnymi dilemami. Roztrpčilo ma však, keď prirovnal náhrdelník z perál v štýle millefiori vyrobený na Murane s podobným vyrobeným v Číne. Vtedy som si s ľútosťou uvedomila, že náhrdelník, ktorý som si kúpila deň predtým v inom obchode, je obyčajný falzifikát.

„Nebezpečenstvo invázie” – ako to európski politici rád zveličujú – nespočíva iba v počte imigrantov (napokon, Číňanov je Taliansku len okolo 200 000,

v Benátkach asi 2000), ale aj v investovaní a kupovaní nehnuteľností. Peniaze prinášajú zmeny rýchlejšie ako samotní prisťahovalci. Číňania najprv v Benátkach kupovali práve malé obchodíky, ktoré prerobili na predajne suvenírov z „muránskeho“ skla alebo na predajne koženého tovaru. Neskôr kupovali bary a reštaurácie, a teraz sú na rade paláce, ktoré prestavujú na hotely.

Raz večer, kým som sa plavila na vaporette č. 2 od Ponte dell’ Academia k Prístavu sv. Marka na Dalmátskom nábreží, všimla som si, že celé časti sú tu zamračené. Veľké paláce v tme, bez známky života, akoby život v nich úplne zamrel. To sú letné sídla bohatých. Medzi nimi sú však aj paláce, ktoré patria mestu a ktoré mesto rozpredáva, vysvetlila mi priateľka, ktorá tu žije. Zmeny zrejme prichádzajú rôznymi spôsobmi, neprinášajú ich iba úbožiaci, ktorým sa podarí živým doplaviť k Lampeduse či nejakému inému kúsku talianskeho brehu, neprichádza len s iným jedlom, módou, zvykmi, hudbou, ale aj cez bary, investovanie, pranie peňazí, korupciu.

A kým Európania uvažujú nad budúcimi zmenami, o tom, či Európu ohradiť, múrom, čo by možno rád urobili, keby len vedeli, kde sa tá jej hranica nachádza,

o opatreniach na zastavenie imigrantov na tej pomyselnej hranici, o európskej kultúre a hodnotách, ktoré treba zachovať, hoci ich globalizácia, respektíve amerikanizácia už úplne zmenili – zatiaľ Číňania bez prekážok investujú, kupujú benátske paláce, aby ich mohli prestavať na hotely a aby tak na európskom kultúrnom dedičstve zarobili ešte viac. V porovnaní s finančnými investíciami Číňanov, ktoré sa len rozbiehajú – nota bene, u nás tomu niektorí hovoria pranie peňazí! – obavy z chudobných moslimských imigrantov vo Francúzsku, Nemecku a ďalej na severe pripadá z benátskej perspektívy takmer pateticky.

Podľa slov môjho suseda Benátky sa nezmenia na múzeum, ako sa to mne romanticky zdalo – ale na svojrázny disneyland vo vlastníctve Číňanov, z ktoré majú zisk iba oni. Zrejme má pravdu. Či už pomalšie alebo rýchlejšie, legálnymi či nelegálnymi cestami, s peniazmi alebo bez nich, či ako utečenci alebo nie – imigranti prichádzajú. Kým opúšťam Benátky so svojím falošným muránskym náhrdelníkom, počúvajúc Orchestre di Piazza Vittorio, pokúšam sa predstaviť si, ako bude Mozart znieť nie v interpretácii, ale v adaptácii nejakého budúceho čínskeho orchestra v Teatro Fenice v možno ani nie tak ďalekej budúcnosti…

Z chorváčtiny preložil Tomáš Čelovský

2fotky v galérii Slavenka Drakulić Zdroj: Boris Kovačev/CROPIX

Slavenka Drakulić, chorvátska spisovateľka. Žije vo Viedni a v Štokholme. V slovenskom a v českom preklade jej vyšli romány Myš v Múzeu komunizmu a iné životy pod psa a Obžalovaná, v českom preklade eseje Jak jsme přežili komunismus a Ani mouše by neublížili – Váleční zločinci před haagským tribunálem. Je tiež autorkou predlohy filmu Juanity Wilson Ako keby som nebola, ktorá spracovala záznamy výsluchov Medzinárodného súdneho dvora pre bývalú Juhosláviu v Haagu.